Kritika verzus pochvala

Aj tento raz som prežívala doslovne eufóriu, keď som mohla mojim kolegyniam klásť rôzne otázky, nasávať ich skúsenosti a porovnávať ich s vlastnými a v konečnom dôsledku nachádzať odpovede na hlodajúce myšlienky, ktoré nás trápia spoločne. Jednou z nich bola otázka, ako prijímať kritiku a spracovať pochvalu. Práve okolo recenzií na naše knihy vznikla medzi nami veľmi vášnivá debata, ktorá trvá do dnešného dňa (prostrednícvom mailov). Možno práve preto, že je to tá najväčšia odmena (či trest) za našu prácu.
Začnem tou príjemnejšou časťou, a to pozitívnymi reakcia čitateľov. Samozrejme nielen pre mňa, ale pre väčšinu ľudí je pochvala často hnacím motorom do ďalšej práce. Každá pochvala poteší, avšak priznajme si - niektorá poteší jednoducho viac. Záleží od človeka, od jeho slov, od úprimnosti... Niekto povie, že vaša kniha bola tá najlepšia a myslí tým, že bola fajn. Ale niekto povie, že vaša kniha bola najlepšia a vám sa zrazu úplne nečakane nahrnú do očí slzy, lebo viete, že preňho bola skutočne jedinečná. A v tom momente cítite, že všetka vaša snaha, zhrbený chrbát za stolom a boľavé oči od monitora boli jedným okamihom splatené aj s úrokmi.
Na druhej strane je kritika. Priznajme si, že duša človeka je skôr nastavená na chválu, ako na kritiku. A hoci každý človek tvrdí, že kritiku potrebuje, že ho posúva ďalej, že je nevyhnutná, na druhej strane každý pozná to pichnutie niekde vo vnútri, keď si vypočuje, či prečíta kritické slová. O to zvlášť, ak tie slová sú hrubé, nenávistné a útočné. Práve toto je jedna z nevýhod internetu. Naša práca je často hodnotená anonymnými ľuďmi, ktorí v pohodlnom kresle s rukami na klávesnici, dokážu ublížiť. Myslím, že každý človek, ktorý ide s kožou na trh (či už píše knihy, maľuje obrazy, skladá piesne...) sa snaží pripraviť aj na negatívne ohlasy a denno-denne si opakuje, že ho nemôže predsa rozhodiť "nejaký anonym na webe", avšak aj tak pocíti to pichnutie pri srdci... Ak je kritika konštruktívna a vyvážená väčšinou človeka, ktorý niečo tvorí, posunie tým správnym smerom - viac sa snaží, rozmýšľa, hodnotí a kontroluje. Ale ak je útočná a hrubá, tak dokáže poriadne znechutiť. Obzvlásť preto, že každý spisovateľ či spisovateľka vkladá do svojho rukopisu kus svojho srdca, duše i samého seba. Skúste si predstaviť, že vám niekto kritizuje dieťa, každá bunka vášho tela sa hnevá a búri. A každá kniha, ktorá vyjde z nášho pera, je naším dieťaťom, či tým poslušným - vždy len chváleným, alebo tým nepodareným - kritizovaným.
Preto: "Buďte zhovievaví k našim deťom!"