Dedičstvo otcov...

Autor: Marta Fartelová | 24.4.2012 o 18:56 | (upravené 24.4.2012 o 19:51) Karma článku: 8,71 | Prečítané:  351x

Pred časom sa mi podarilo navštíviť ruské mesto Samara. Šieste najväčšie mesto ležiace na ľavom brehu Volgy bolo počas druhej svetovej vojny na určité obdobie hlavným mestom Ruska, do ktorého bola presťahovaná vláda, dôležité úrady, veľvyslanectvá i strategické závody na výrobu vojenských lietadiel, pretože západný front postúpil do vzdialenosti 28 km od Moskvy a boli vážne obavy, že Moskva by mohla padnúť. Z tohto dôvodu bol v meste Samara (toho času Kujbyšev) postavený "Stalinov bunker", ktorý bol postevený v prísnej tajnosti a tajomstvo jeho existncie sa darilo udržiavať skoro celé polstoročie. Až po jeho odtajnení v roku 1990 dostala verejnosť možnosť obdivovať umenie jeho staviteľov, ktorí za 9 mesiacov "vraj" bez použitia akejkoľvek techniky, prevažne pod rúškom tmy, dokázali postaviť stavbu siahajúcu do hĺbky 37 metrov pod zemou nezávislú na okolitom prostredí.

Pôvodne som nechcela skĺznuť do cestopisu a opisovania "Stalinovho bunkra", ktorý je nepochybne zaujímavosťou. Chcela som skôr rozprávať o obdivuhodnej národnej hrdosti, ktorého ukážkovým predstaviteľom bol sprievodca múzea, ktoré bolo zriadené v "Stalinovom bunkri". Postarší pán (vek si neodvažujem hádať) nás počas necelej hodinky previedol históriou výstavby bunkra, ale tiež presťahovania hlavného mesta do Samary - Kujbyševa, s takou iskrou v očiach, že človek začal podvedome jeho zápalu závidieť. Je úctivé oslovovanie "drahí hostia", ale tiež zápalisté rozprávanie o možno nie najslávnejších stalinovských časoch ruskej histórie vo mne vyvolávalo určitú posvätnú úctu a obdiv. Ako som sa postupne presvedčila, pán sprievodca nebol jediný. Naopak bol jeden z mnohých, či najpresnejšie jeden z väčšiny Rusov, ktorým je možné ich národnú hrdosť závidieť.  Ruská národná hrdosť nie je čitateľná len z obrovských pamätníkov (jeden na fotografii), ktoré sa nachádzajú v každom väčšom meste a znázorňujú "Mať rodinu - Matku vlasť", ale tiež z ich hlbokých vedomostí o vlastnom meste a tiež zvláštny výraz, keď rozprávajú o meste, vlasti, histórii.

Vtedy som si uvedomila, že to je presne to, čo nám Slovákom chýba, hoci naša história siaha do obdobia pred viac ako tisíc rokov. O svojej krajine a histórii vieme veľmi málo a ešte menej k nej cítime. A hlavne akoby sme sa báli k láske k vlasti priznať považujúc ju za prežitok. Moderná doba a prozápadná kultúra skutočne nepraje nacionalizmu. Je veľmi smutné, že nacionalizmus sa zásadne vyslovuje v jednej vete zo slovami ako fašizmus, šovinizmus, nacizmus. Pritom, ak si otvoríte slovník cudzích slov, nájdete v ňom preklad nacionalizmus = národovectvo, hrdosť na príslušnosť k národu. A na národovectve nie je nič zlé, nevhodné ani nemoderné, naopak láska k vlasti a národu môže človeka len obohatiť, priniesť mu nový rozmer a možno aj nové vedomosti o krajine, v ktorej žije.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Policajný odborár: Útočiť na ženu od chrbta nie je normálny zákrok

Ak by mali policajti kvalitnú výbavu, počet incidentov by klesol, tvrdí policajný odborár MARIÁN MAGDOŠKO.

KOMENTÁRE

Ťapákovci uvažujú o lapaní kotlebovcov

Kotlebovcom vraj percentá porastú. Tak radšej seďme a buďme.

KOMENTÁRE

Dni Islamského štátu sú takmer spočítané, ale teror v Európe nezmizne

Radikálni bojovníci sa vracajú do Európy.


Už ste čítali?